História mikroregiónu Terchovská dolina
Územie mikroregiónu Terchovská Dolina bolo intenzívne osídľované už v prvých obdobiach praveku, a to hlavne v súvislosti s osídľovaním celej Žilinskej kotliny. Prvé doklady o prítomnosti človeka v oblasti pochádzajú zo staršej doby kamennej. Našli sa tu kamenné jadrá, z ktorých sa vyrábali štiepané kamenné nástroje a pozostatky zvierat - kel mladého mamuta (vo Varín) a mamutí zub (v Gbeľanoch). Aj keď sa nenašli sídliská vtedajších lovcov, ako to bolo v Žiline, možno predpokladať, že lovci sa pohybovali po celom tomto území.
Z obdobia sťahovania národov (5.-6. st.n.l.) je na území mikroregiónu Terchovská Dolina doložené slovanské osídlenie. Slovanské osídlenie tu dokumentujú taktiež niektoré archeologické nálezy, napríklad sídlisková keramika z obdobia 8. - 9. st. a veľké mohylové pohrebisko v Krasňanoch. Spoločnosť, ktorá pochovávala svojich mŕtvych na tomto mohylníku, bola už organizovaná a vedúce postavenie v nej mala vojenská družina na čele s a jazdcom. Na miestach niektorých hradísk vznikli neskôr stredoveké hrady. V 9. storočí bolo na území Žilinskej kotliny už niekoľko slovenských osád. Z toho obdobia je zaujímavý nález železného hrotu oštepu v Terchovej, z polohy Medziholie (1 185 m n.m.), ktorý je najstarším známym dokladom o pobyte človeka v tomto chotári.
Obyvatelia tohto regiónu sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom a chovom dobytka, koňov, somárov a kôz, taktiež sokoliarstvom, hutníctvom, železiarstvom a kováčstvom. Vyrábali aj rozličné nástroje, náradie a zbrane. V horách sa pálilo drevené uhlie. Z obdobia raného stredoveku (10. - 11. st.) pochádza ďalší zaujímavý nález z terchovského chotára, a to hlinený črep, nájdený v Národnej prírodnej rezervácii Rozsutce, na lokalite Obšívanka na tzv. Jánošíkovom chodníku v máji 1973. Ide o zlomok z dolnej časti nádoby vyrobenej z jemného piesočnatého materiálu tmavohnedej farby. Postupne vznikali v tejto oblasti stále nové, už písomne doložené osady a hradné panstvá. Stredoveké lokality okrem písomných prameňov dokazujú aj archeologické nálezy. Opäť je tu významná Železná studňa s dechtárňou. Obyvateľstvo používalo decht na konzervovanie výrobkov z organických materiálov - povrazov, remeňov, súdkov ...
Toto unikátne zariadenie nadzemnej konštrukcie nemá zatiaľ obdobu na celom území Slovenska. Slovanské obyvateľstvo tvorilo základnú zložku aj pri formovaní neskorších stredovekých dedín, hradov a hradných panstiev. Na základe týchto nálezov možno posunúť prítomnosť tunajšieho osídlenia už najmenej na rozhranie 12.-13. storočia.
Toto unikátne zariadenie nadzemnej konštrukcie nemá zatiaľ obdobu na celom území Slovenska. Slovanské obyvateľstvo tvorilo základnú zložku aj pri formovaní neskorších stredovekých dedín, hradov a hradných panstiev. Na základe týchto nálezov možno posunúť prítomnosť tunajšieho osídlenia už najmenej na rozhranie 12.-13. storočia.
V tom období už existujú písomné zmienky (nepriamo v roku 1235, písomne až z roku 1321) o hrade Varín (dnes Starý hrad, alebo Starhrad), pod ktorého panstvo patrili viaceré osady tohto regiónu (v 13. st. Varín, Teplička nad Váhom, Žilina, neskôr sa jeho územie rozšírilo) Hrad bol postavený už pred rokom 1223 a bol pohraničnou pevnosťou uhorského kráľovstva. Strážil obchodnú cestu a brod z pravej strany Váhu. Ako hradná provincia sa v roku 1300 spomína aj hrad Strečno, od roku 1321 aj ako tunajšie mýto.
Je známe, že Ondrej II. Donačnou listinou daroval hrad Varín (stále sa myslí Starhrad) aj s majetkami rodine Balašovej z Hontu. Kráľ Belo IV. v roku 1241 rodine Balašovej územie zobral a daroval ho 11. decembra 1244 dynastovi Bogomerusovi de genere Aba, ktorý bojoval počas tatárskeho vpádu po jeho boku. Po dlhých sporoch rodiny Balašovej s kráľom Belom IV. v roku 1267 kráľ vrátil hrad Varín aj s pozemkami rodine Balašovej a svoje rozhodnutie písomne potvrdil. Rozhodnutím kráľa Štefana sa na každých 10 usadlostí mal vybudovať kostol. Na toto nariadenie sa odvolávajú aj neskorší panovníci. Ak sa vo Varíne zriadila fara a vybudovala kaplnka v roku 1200, museli tu v tom čase byť usadlosti, aby sa tak naplnilo kráľovské rozhodnutie.
Najstaršou obcou mikroregiónu Terchovská Dolina je teda obec Varín (jeho vznik sa ale písomne datuje až na rok 1254), potom je to Teplička nad Váhom (1267), Strečno (1321), Krasňany (1354), Stráňavy (1356) a Nededza (1384).
Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho kráľ Karol Róbert vrátil majetky jednému z potomkov magistrovi Dônčovi zo Zvolena. Ten výmenou za Balašské a Slovenské Ďarmoty vytvoril v roku 1323 „Varínsku provinciu“ so sídlom na Starom hrade. Územie provincie bolo na východe ohraničené riekou Oravou, na juhu Váhom, na západe Kysucou a na severe hranicou poľského kráľovstva. Hrad mal viacerých majiteľov. Od roku 1443 až do znárodnenia v roku 1948 rodinu Pongráczovcov, ktorá získaním majetkov patrila medzi najbohatšie šľachtické rody v Uhorsku. V prvej polovici 16. storočia viedli z neho zemepáni 15 rokov vojnu proti hradu Strečno. V tomto období panstvo Starý hrad tvorili dnešné obce Varín, Nezbudská Lúčka, Kotrčina Lúčka, Krasňany, Stráža, Zástranie, Sňažica, Belá, Lysica, časť Nededze, v roku 1511 Dolná Tižina a Považský Chlmec. V 16. storočí sa sídlo panstva presťahovalo do Krasnian a hrad postupne chátral. Jeho funkciu neskôr prevzal Hrad Strečno. Po jeho správu patrila väčšina obcí mikroregiónu Terchovská Dolina okrem obce Zázrivá, ktorá patrila Oravskému panstvu.
Ostatné obce mikroregiónu vznikali postupne, väčšinou pri valašskej kolonizácii, ktorá toto územie zasiahla v druhej polovici 15. a 16. storočia a ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila osídlenie a zakladanie viacerých osád mikroregiónu. Obyvatelia, ktorí sem v čase valašskej kolonizácie prichádzali, boli predovšetkým Ukrajinci a Rusíni, ku ktorým sa postupne pridávalo východoslovenské obyvateľstvo a Poliaci so severnej strany Karpát. Začali intenzívne využívať horské stráne pre chov dobytka a klčovaním lesa získavali pôdu pre chov oviec a postupne aj pre poľnohospodárstvo. V jadre Žilinskej kotliny žilo roľnícke obyvateľstvo, smerom na sever prevládal chov dobytka.
Obce, ktoré vznikli valašskou kolonizáciou patria medzi najmladšie v mikroregióne Terchovskej doliny. Sú nimi Zázrivá (1556), Terchová (1580) a Lutiše (1662). Všetky vznikli valašskou kolonizáciou. Valasi čoskoro splynuli s domácim obyvateľstvom, ktoré od nich prevzalo valašský spôsob hospodárenia, najmä chov oviec a spracovanie mlieka na syr a žinčicu. Tak začal postupne prekvitať obchod, čím sa toto územie stalo dôležitým uzlom na ceste z Kysúc na Oravu a do Liptova. Okrem toho, v mnohých prípadoch dochádzalo súčasne s osídľovaním aj k tzv. vnútornej kolonizácii, ktorej dôsledkom vznikli kopanice. (Jedná sa predovšetkým o obec Terchová a Zázrivá).
Mnohé kopanice vznikli tak, že vrchnosť darovala rodinám pôdu mimo ústredia obce. Táto pôda sa dala obrábať až po vyklčovaní lesa, z ktorého drevo sa použilo ako stavebný materiál pri stavbe obydlí. Keďže zo zakladania osád plynuli určité výhody a menšie povinnosti voči vrchnosti, sťahovali sa mimo centra početné rodiny. Prichádzali sem aj príslušníci iných národností, o čom napríklad svedčia názvy niektorých osád a priezvísk. Neskôr vznikli kopanice, ktoré mali vo svojom názve charakteristické znaky terénu.